O Spiši

Spiš (lat. Scepus, Scepusium, nem. Zips, maď. Szepes, poľ. Spisz) je historicky región nachádzajúci sa prevažne v severovýchodnej časti Slovenska. Jeho prirodzenú hranicu na severozápade tvorili Vysoké Tatry, rieka Dunajec na severe, Levočské pohorie s Braniskom na východe a Slovenské rudohorie na juhu. Spiš ako vyšší organizačný útvar hradného zriadenia a majetok kráľa (kráľovský komitát) fungoval už v 12. storočí. Na prelome 13. a 14. storočia sa pretvoril na stavovskú administratívnu jednotku šľachty – stolicu. Spišská stolica (Comitatus Scepusiensis) bola pohraničnou stolicou. Na severe susedila s Poľskom, na východe so Šarišskou stolicou, na juhu s Abovsko-turnianskou stolicou, na juhu s Gemersko-malohontskou stolicou a na západe s Liptovskou stolicou. Po roku 1849 boli šľachtické stolice transformované na štátne administratívne jednotky – župy. Ako ostatné župy, aj Spišská župa fungovala až do zániku župného zriadenia v roku 1922. Časť severu Spišskej župy (14 obcí – Čierna Hora, Jurgov, Repiská, Nová Belá, Kacvín, Nedeca, Nižné Lapše, Vyšné Lapše, Lapšanka, Tribš, Durštín, Falštín, Fridman a Krempachy) bola v roku 1920 z rozhodnutia dohodových veľmocí pričlenená k Poľsku. Mocenským a administratívnym centrom Spiša od 12. storočia bol Spišský hrad, duchovným centrom Spišská Kapitula. V 16. storočí sa administratívnym sídlom Spišskej stolice stala Levoča.

Z hľadiska administratívy bol však Spiš komplikovaným regiónom. Od stredoveku na jeho  území fungovali viaceré autonómne celky. Okrem Spišskej stolice tu od 12. storočia do začiatku 19. storočia existovala aj Stolica X spišských kopijníkov (Sedes decem lanceatorum de Scepus). Jej jadro tvorili spišské obce v okolí Spišského Štvrtka (Abrahamovce, Betlanovce, Čenčice, Čingov, Filice, Gánovce, Hadušovce, Hozelec,  Hôrka, Komárovce, Levkovce, Machalovce, Miklušovce, Pikovce a Svätý Ondrej). Neskôr ku kopijníkom patrili aj iné obce na Spiši (najmä v okolí Spišského hradu). Sídlom konania zhromaždení (kongregácií) kopijníkov bol v stredoveku Spišský Štvrtok (hoci nepatril do spoločenstva) a v 18. storočí Betlanovce. Kopijníci predstavovali pôvodne vojenský element slúžiaci uhorskému kráľovi. Pomenovanie dostali po 10 ozbrojencoch, ktoré boli tieto obce povinné v istom čase postaviť do kráľovského vojska. V roku 1243 uhorský kráľ Belo IV. potvrdil spišským kopijníkom ich staršie šľachtické výsady. Svoju určitú administratívnu a súdnu nezávislosť od Spišskej stolice si kopijníci udržali až do roku 1803, kedy s ňou splynuli.  

Ďalším autonómnym celkom už v stredoveku na Spiši bolo Spoločenstvo (provincia) spišských Sasov. Od kráľa Štefana V. dosiahlo v roku 1271 potvrdenie rozsiahlych výsad v oblasti samosprávy a súdnictva. Za hlavné mesto provincie a sídlo saského grófa panovník určil Levoču. Z pôvodných vyše 40 osád sa v 14. storočí skonštituovala Provincia (zväz) 24 spišských miest (Provincia viginti quatuor civitatum terrrae Scepusiensis). Levoča a Kežmarok do zväzu už neboli začlenené, pretože sa stali slobodnými kráľovskými mestami. Ochranu zväzu už nepotrebovali. V roku 1412 sa zväz rozpadol, keďže kráľ Žigmund Luxemburský ako garanciu za vysokú finančnú pôžičku dal z neho do zálohu poľskému kráľovi 13 miest (Spišské Podhradie, Spišské Vlachy, Spišská Nová Ves, Vrbov, Tvarožná, Ruskinovce, Poprad, Veľká, Matejovce, Spišská Sobota, Stráže pod Tatrami, Ľubica, Spišská Belá.). Tie vytvorili v zálohu samostatnú Provinciu XIII spišských miest (Provincia tredecim civitatum terre Scepusiensis), pričom v tomto postavení ostali až do roku 1772. Pokračovateľmi pôvodného zväzu ostalo 11 zvyšných spišských miest (Spišský Štvrtok, Iliašovce, Žakovce, Hrabušice, Kurimany, Mlynica, Veľký Slavkov, Odorín, Harichovce, Bystrany a Smižany), ktoré vytvorili taktiež samostatnú provinciu.  Po ukončení zálohu cisárovná Mária Terézia pričlenila k 13 zálohovaným mestám ešte Starú Ľubovňu, Podolínec a Hniezdne a vytvorila Provinciu XVI spišských miest. Potvrdila jej staré výsady a autonómiu voči Spišskej stolici, udelila štatút a erbovú pečať. Za hlavné sídlo provincie bola určená Spišská Nová Ves. Provincia XVI spišských miest s malými prestávkami fungovala až do roku 1876, kedy bola začlenená definitívne k Spišskej župe.

Výsadné územia na Spiši v stredoveku ešte dopĺňali dva slobodné kráľovské banské mestá Gelnica a Smolník. Svoj pôvodný status neskôr stratili a boli pričlenené k Spišskej stolici.

error: Content is protected !!